PATTERNS

PATTERNS

PATTERNS je hudobno–tanečno–svetelnou performance pozostávajúcou zo zriedka hrávaných Reichových kompozícií Four Organs, Phase Patterns a Reichovej kultovej Music for Pieces of Wood. Ide o silne kontrastné skladby z obdobia, v ktorom Reich výrazne experimentoval a skúmal nové možnosti akustických a elektronických nástrojov. Phase Patterns je postavená na Stevom Reichom „objavenom“ fázovom posune. Princípom Four Organs je algoritmické spomaľovanie hudobného času, ktoré privádza poslucháča do stavu úplného ponoru do hudby. Intermezzom medzi týmito organovými stenami je zvukovo kontrastná, takmer „kmeňová“ Music for Pieces of Wood, ktorú Reich skomponoval ovplyvnený svojím skúmaním perkusívnej hudby v Ghane. Pohybovo-svetelná zložka projektu je minimalistickou interpretáciou Reichových hudobných štruktúr. Vychádza z interakcie tanečníkov, svetiel a hudby, spoločným menovateľom je najmä rytmus, ale aj akcenty a pulzácia.  

Four Organs (1970)

Skladba Four Organs bola skomponovaná pre piatich hráčov – štyri elektrické organy a maracas. Jednoduchý princíp skladby spočíva v postupnom predlžovaní znenia jedného akordu v rôznych registroch nástrojov. Kým na začiatku znie tento akord iba 11 osminových dôb, postupným navršovaním rôznych rytmických modelov, striedajúcich pravidelné a nepravidelné doby, sa predlžuje – na konci na až takmer 24-násobok: 265 osminových dôb. Celý proces skladby speje k akémusi „slow motion music“. Ako sa akord predlžuje, musia interpreti veľmi presne počítať vo vzájomnej súhre. Hráč na maracas predstavuje pulz skladby – pomáha všetkým organistom počítať jednotne. Skladba počas uvedenia v Carnegie Hall v roku 1973 poslucháčov natoľko šokovala, že hudobníkov prosili, aby „konečne dohrali“. Zaujímavé je, že k jej zloženiu Reicha inšpirovala elektronická hudba – konkrétne práca s tzv. pulzným generátorom, elektrickým nástrojom, na ktorom experimentoval s novými procesmi tvorby. Napadlo mu, že ak takáto idea môže fungovať v elektronike, bolo by zaujímavé rozkomponovať ju pre živých hudobníkov.

Phase Patterns (1970)

Phase Patterns je jedna z dvoch skladieb, ktoré Steve Reich za svoju kariéru zložil pre štyri elektrické organy. Vznikla ako druhá v poradí a je spontánnym prejavom Reichovej radosti zo živého ansámblového hrania. Koncom 60. rokov 20. storočia bol Reich zahĺbený do elektroniky. Z nej ho vytiahli až Four Organs, pri ktorých skúsil využiť elektronické princípy v živom hraní. Podľa skladateľových vlastných slov zažil pri skúšaní skladby so svojím ansámblom tak príjemné chvíle, že sa rozhodol zložiť pre obdobné obsadenie ešte jednu kompozíciu. Zložiť však v tomto prípade nie je celkom správne slovo Phase Patterns začali vznikať na skúškach spontánne. Štyria členovia Reichovho ansámblu, medzi ktorými bol v tom čase aj Philip Glass, začali voľne improvizovať na organoch. Hrali rytmický motív, ktorý sa navzájom prelínal, a tak vznikla myšlienka Phase Patterns. Dvaja organisti v nej hrajú rovnakú frázu (pattern), v priebehu skladby jeden oproti druhému zrýchľuje, čím medzi nimi vzniká počuteľná asynchronicita. Neskôr svoje tempá zladia a opäť posúvajú. Toto sa v priebehu skladby opakuje niekoľkokrát. Druhí dvaja organisti hrajú melodické motívy, ktoré sa nachádzajú v súzvuku prvých dvoch hráčov – a tým ich zdôrazňujú. Tieto melódie sú v partitúre vypísané, ale interpreti si môžu vytvoriť aj svoje vlastné, takže skladba môže mať rôzne prevedenia.

Zaujímavosťou Phase Patterns je, že práve jej rytmický základ podnietil Reicha k hlbšiemu záujmu o štúdium rytmických modelov iných kultúr a viedol ho až k pobytu v Ghane, kde študoval africké bubnovanie. Four Organs aj Phase Patterns na Slovensku premiéroval Cluster ensemble.

Music for Pieces of Wood (1973)

V skladbe Music for Pieces of Wood pracuje Reich s rovnakým motívom ako vo svojej skoršej dobre známej Clapping Music. Namiesto dvoch hudobníkov však tentokrát rozpracoval materiál pre piatich, ktorí netlieskajú, ale hrajú skladbu na ozvučných drievkach. Takisto ako v iných svojich skladbách používa skladateľ aj tentokrát princíp fázového posunu, pracuje však aj s princípom procesuality. Skladba začína jedným hudobníkom, ktorý hrá jednoduchý, celú skladbu sa opakujúci rytmus. Ostatní sa postupne pridávajú, pričom hrajú buď unisono s prvým hráčom alebo oproti nemu mierne posunutí. Svoje motívy budujú a rozširujú s každým ďalším opakovaním. V druhej časti skladby sa tento postup zvráti, motívy postupne ubúdajú, až sa skladba vracia k východiskovému jednoduchému beatu. V skladbe opäť cítiť Reichov záujem o africké rytmy a perkusívne nástroje, ktorými sa zaoberal začiatkom 70. rokov.

 

Steve Reich (*1936) je považovaný za jedného z najväčších amerických hudobných skladateľov. Narodil sa v New Yorku, kde získal aj klasické hudobné vzdelanie. V centre jeho záujmu stála baroková a klasická hudba, inklinoval aj k džezu a dvanásťtónovej technike, na ktorej ho však oveľa viac zaujala jej rytmická stránka. Žil striedavo v New Yorku a v Kalifornii, kde v roku 1963 spolupracoval s priekopníckym Tape Music Center Mortona Subotnicka. Tu sa zoznámil aj Terrym Rileym, s ktorým premiéroval jeho legendárnu skladbu In C ako hráč na klávesové nástroje a dokonca inicioval zavedenie rytmického pulzu, ktorý sa pre ňu stal veľmi typickým. V New Yorku krátko spolupracoval so svojím rovesníkom Philipom Glassom, s ktorým ho okrem hudby spájala aj práca pre spoločnú sťahovaciu firmu – Chelsea Light Moving. Neskôr sa Reich stal uznávaným svetovým skladateľom a výrazne formoval americkú minimal music v 70. rokoch. Za svoju skladbu na tému holokaustu s názvom Different Trains pre sláčikové kvarteto a magnetofónový pás z roku 1988 získal cenu Grammy.

Dvadsaťdeväťročný Reich v roku 1965 objavil niečo, čo malo na jeho tvorbu mimoriadne veľký dopad. Na námestí v San Franciscu zaznamenal hlas černošského kazateľa, ktorý vášnivo rozprával príbeh o potope a konci sveta. Hudobne ho zaujala jedna fráza a v štúdiu si ju pustil ako slučku naraz na dvoch rôznych magnetofónoch. Zistil však, že kvôli malým technickým rozdielom medzi nimi tieto frázy nezneli úplne synchrónne. Neskôr začal s týmto rozdielom manipulovať – jeden kotúč palcom spomaľoval tak, aby sa ladenie nemenilo. Výsledok je zaznamenaný v podobe jeho skladby It’s Gonna Rain, ktorá je vlastne prvou v jeho tvorbe, využívajúcou fázový posun. Môžeme ju považovať za akýsi prototyp Reichovho raného kompozičného jazyka.

S týmto princípom neskôr pracoval vedome a niekoľko rokov sa snažil naplno využiť jeho potenciál. Zistil, že fázový posun môže aplikovať nielen v elektroakustickej, ale aj v komponovanej hudbe. Jednou z prvých takých skladieb je Piano Phase pre dva klavíry. Reich o okolnostiach vzniku tejto skladby a prvých zážitkoch pri jej interpretácii píše, že sa cítil „veľmi zvláštne, lebo nehral ani z nôt, ani neimprovizoval, ale praktizoval akýsi špeciálny druh meditácie…“

Druhým hlavným pilierom Reichovej hudby je procesualita. Reich si myslí, že hudobné procesy musia byť jasne počuteľné a identifikovateľné poslucháčom. Na týchto dvoch základoch sú postavené aj jeho tri skladby Four Organs, Music for Pieces of Wood a Six Pianos.

Projekt podporil z verejných zdrojov ako hlavný partner Fond na podporu umenia. Projekt sa realizuje s finančnou podporou Bratislavský kraj, najlepšie miesto pre život. S podporou Slovenský ochranný zväz autorský.

 

Program

Steve Reich
Phase Patterns (1970)
Music for Pieces of Wood (1973)
Four Organs (1970)

Umelci

Ivan Šiller, elektrický organ, ozvučné drievka, réžia
Fero Király, elektrický organ, ozvučné drievka, réžia, svetelný dizajn
Zuzana Biščáková, elektrický organ, ozvučné drievka
Lenka Novosedlíková, elektrický organ, ozvučné drievka
Dalibor Kocián, maracas, ozvučné drievka
Soňa Ferienčíková, tanec
Michal Heriban, tanec
Petra Fornayová, choreografia, réžia, svetlá

    2019

  • Jun 24 - 24

    Praha  /  CZ

  • Jun 19

    Bratislava

  • Jun 17

    Žilina