Changing Parts

Changing Parts

„Ak nevieš čo máš robiť, je tu skvelá šanca začať robiť niečo nové.” Philip Glass "Po príchode do Košíc sme šli na koncert, kde kapela Cluster brilantne zahrala Music with Changing Parts Philipa Glassa. Táto skladba z roku 1971 má trvanie od 70 minút do 3 hodín. Glass ju v dobe jej vzniku uvádzal so svojim súborom [Philip Glass Ensemble]. Od tých čias ju už nielenže nehral, ale ani nepočul, pretože nikto iný sa ju neodvážil interpretovať. Keď sa dozvedel, že slovenský súbor túto skladbu nacvičil, Glass sa s prekvapením pýtal: „A odkiaľ zobrali noty? Veď neboli vydané“. Ukázalo sa, že noty bolo možné objednať, ale nikto to nikdy neurobil. Toto je prvý prípad. A mladí hudobníci (do 30 rokov) hrajú skladbu tak, ako keby ju hral sám autor so svojim ensemblom, s rovnakým nadšením, s rovnakou presnosťou, mágiou a s akýmsi citom, ktorý sa – našťastie – nedá opísať slovami. Po koncerte Glass povedal: „Ak to mladá generácia dokáže takto zahrať – som spokojný“.   Anton Batagov / skladateľ a klavírista / interpret Glassovej hudby

Video zo slovenskej premiéry v Košiciach 4.júna 2015. Kamera: Andy Závodský

 

 

Philip Glass (1937, Baltimore, USA) získal základy hudobného vzdelania už v ranom veku. Po skončení štúdií kompozície na Julliard School v New Yorku nemal v USA daľšie možnosti formálneho vzdelania a premýšľal, kam by mohli jeho kroky ďalej smerovať. Rozhodol sa pre študijný pobyt v Paríži v rámci programu Fulbrightovej nadácie, kde sa dostáva na takmer dva roky do kompozičnej triedy Nadi Boulangerovej (1887 – 1979). Boulangerová takmer od základov prepracovala jeho kompozičnú techniku a štúdium u nej spočívalo najmä v kontrapunkte – či už prísnom alebo voľnom. Na druhej strane stála Glassova spolupráca s legendárnym hráčom na sitár – Ravim Shankarom (1920 – 2012), ktorému v tom čase pomáhal s prepisovaním jeho hudby k filmu Chappaqua (réž. Conrad Rooks, premiéra v roku 1967) do tradičnej európskej notácie.

 

Ovplyvnený tradičnou indickou hudbou a nekompromisným štúdiom kontrapunktu sa Glass v roku 1966 vracia do USA, kde sa snaží tieto princípy aplikovať do vlastnej kompozičnej práce. Je potrebné podotknúť, že na neho osobnosť mali vplyv aj iní umelci tohto obdobia, predovšetkým La Monte Young (1935), Steve Reich (1936) či John Cage (1912 – 1992). V roku 1967 vzniká prvá Glassova skladba, ktorá predstavuje esenciu jeho novovznikajúceho štýlu, 1+1 pre ozvučený stôl. Aplikuje tu princíp jednoduchého rytmického modelu ktorý rozvíja metódou priraďovania a odčítavania. Tento pomerne jednoduchý princíp sa stal základom pre jeho ďalšie kompozície.

Po návrate z Európy postupne zisťuje, že jeho nové skladby nie sú hudobníci ochotní hrať. Problém rieši svojsky a v roku 1968 zakladá s bývalými spolužiakmi svoj vlastný ansámbel The Philip Glass Ensemble, ktorý sa zameriava výlučne na interpretáciu jeho hudby. Zaujímavosťou je, že tento súbor funguje s menšími obmenami dodnes a radí sa medzi najdlhšie pôsobiace súbory súčasnosti. Glass objavil vynikajúco fungujúci systém, v ktorom dokázal svojich hudobníkov udržať po dlhé desaťročia. Na jednej strane to bol pravidelné možnosti hrania v USA či Európe; na druhej strane štedrý sociálny systém v USA a poistenie proti nezamestnanosti. V období, keď ansámbel aktívne nehral, boli jeho členovia finančne krytí zo sociálneho poistenia. Glass si však na fungovanie svojho súboru zarábal aj mimohudobnými činnosťami – bolo možné ho stretnúť za volantom newyorského taxíka, ako inštalatéra či pracovníka vlastnej sťahovacej firmy Chelsea Light Moving, ktorú na krátky čas založil spolu so Stevom Reichom.

 

CE_with_Glass

Na prvé turné v Európe sa jeho súbor dostáva spoločne so sochárom Richardom Serrom (1939), ktorého bol Glass v tom čase asistentom. Ten mu sľúbil, že mu zabezpečí koncert všade tam, kde bude vystavovať. Nevynechali najdôležitejšie stánky súčasného umenia v západnej Európe. Po návrate domov turné zopakoval v ďalších ôsmich mestách USA. V tomto čase súbor realizoval aj prvé nahrávky v prenajatom pojazdnom štúdiu Johna Lennona v New Yorku a vydal ich pod značkou Chatam Square Records. Vrcholom jeho ranej kariéry bola práca na opere Einstein on the Beach, na ktorej spolupracoval s režisérom Robertom Wilsonom a choreografkou Lucindou Childs. Po premiére vo francúzskom Avignone v roku 1976 nasledovalo niekoľko predstavení v newyorskej Metropolitnej opere. Finančne nákladný prenájom sály však platil Glass z vlastného vrecka, na dlhšie obdobie skončil v dlhoch a opäť si začal privyrábať, už ako pomerne známy umelec, riadením taxíka. Neskôr skomponoval niekoľko úspešných opier a symfónií, podieľal sa na filmovej hudbe, čo ho zaradilo medzi najdôležitejších skladateľov hudby 20. a 21. storočia a to jeho kariéru odštartovalo rapídnou rýchlosťou.

 

Kompozičný štýl raných diel Philipa Glassa komponovaných v rokoch 1967 – 1974 sa dá charakterizovať ako vysoko reduktívny s dôrazom na prácu s repetitívnymi štruktúrami. Ich forma je vo väčšine prípadov zároveň aj ich obsahom. Glass znovuobjavuje princíp jednohlasu v skladbe Two Pages (for Steve Reich) z roku 1968. Obsahuje iba päť rôznych tónov, ktoré sú v nepretržitom slede opakované. Pracuje tu s princípom základnej bunky (skupinky tónov), ktorú rozširuje či skracuje podľa špecifických pravidiel. Neskôr, po nezhodách so samotným Stevom Reichom, ktorému ju pôvodne dedikoval, tento názov upravil na Two Pages. O rok neskôr, v roku 1969 komponuje skladbu pre dva hlasy Music in Fifths (Hudba v kvintách) a je presne tým, čo napovedá jej názov – plynie v kvintách. Krátko na to vzniká už trojhlasná Music in Contrary Motion (Hudba v protipohybe). Zaujímavosťou je, že v rámci jedného patternu využíva Glass protipohyb a zrkadlové postupy na horizontálnej, ale aj vertikálnej línii. Patterny tu rozširuje na mimoriadne veľké a dlhotrvajúce plochy. Z toho istého obdobia je aj skladba Music in Similar Motion (Hudba v rovnakom pohybe), do ktorej Glass postupne zapája už štyri rôzne hlasy. Aj keď presné obsadenie skladieb nedefinuje Glass presne, pri komponovaní má mysli najmä zvuk svojho ensemblu. V závislosti od tej konkrétnej skladby ho tvoria 2 – 3 elektrické organy, 2 flauty, saxofón a soprán. Práve pri nácviku skladby Music in Similar Motion vznikli mimoriadne zaujímavé akustické javy, ktoré Glass neskôr vedome uplatnil v inštrumentácii. V koncertnej sále s kruhovým pôdorysom začali v záverečnej pasáži znieť tóny (rezultujúce tóny) pripomínajúce ľudský hlas, ktoré v partitúre neboli. Vznikli miešaním alikvotných a diferenčných tónov. Glass ich v ďalšej skladbe Music with Changing Parts z roku 1970 aplikuje v inštrumentácii ako dlhé držané tóny. Vzniká tu priestor, kde mohli hráči rezultujúce tóny voľne zadržiavať (a zdôrazňovať ich), takže sa v priebehu skladby vytvoril aj istý priestor na improvizáciu v rámci znejúcej štruktúry.

 

Existencia rezultujúcich tónov výraznejšie posúva do popredia harmonický moment, ktorý nebol v jeho skoršej tvorbe natoľko výrazný. Glass s týmto fenoménom naplno pracuje aj v neskoršej tvorbe. Za vrchol jeho ranej tvorby je považované monumentálne, takmer 4 hodiny trvajúce dielo Music in Twelve Parts, ktoré Glass skomponoval v rokoch 1971 – 1974. Je zaujímavé z hľadiska využitia všetkých jeho kompozičných princípov ostatných rokov a taktiež v mnohých momentoch anticipuje operu Einstein on the Beach. Toto dielo považuje Glass za koniec „minimalizmu” v jeho tvorbe, aj keď sa s týmto označením dostatočne nestotožňuje. „Pre mňa to bol koniec minimalizmu. Osem alebo deväť rokov som vymýšľal systém a teraz som sa ním prepísal na druhý koniec a vyliezol z neho von.“ Jeho originálny rukopis a estetika, ktorú formoval v 60-tych a 70-tych rokoch sa v jeho ďalšej tvorbe vytráca a začína komponovať s dôrazom na tradičnejšie harmonické postupy a formy. Philip Glass je čerstvým držiteľom prestížnej ceny Glenn Gould Prize. Žije a tvorí v New Yorku a stále sa aktívne podieľa na predvedení jeho diel ako hráč na klávesové nástroje.

 

Juraj Beráts

 

CE_with_Glass-after

 

Projekt bol podporený Ministerstvom kultúry SR.

Recenzie

Pôsobivý prierez

Cluster ensemble si vybrali niektoré ikonické diela Philipa Glassa a ich hra je oveľa ostrejšia a jasnejšia než na hocijakej inej podobnej nahrávke v dejinách.  

8. augusta 2016 | Seth Colter Walls | Pitchfork.com

… nádherne prirodzené

Na výkonoch Cluster ensemble je pozoruhodné to, že nikdy nepôsobia didakticky, sú nádherne prirodzené a neustále sa hudobne vyvíjajú. Slovenský súbor, pod vedením klávesistov Ivana Šiller a Fera Királya, sa posledné tri roky venuje Glassovej ranej tvorbe a tento intenzívny vzťah sa prejavuje vo všetkých aspektoch interpretácie. Skutočnosť, že nahrávka vychádza aj na Glassovom vlastnom labeli, potvrdzuje, že to tak cíti aj on sám.

20. júla 2016 | Andrew Clements | The Guardian

Program

Philip Glass, Music with Changing Parts (1970)

Umelci

Ivan Šiller, artistic director, elektrický organ
Fero Király, intermedia director, elektrický organ
Zuzana Biščáková, elektrický organ
Nikolaj Nikitin, tenor a soprán saxofón
Branislav Dugovič, klarinet, basklarinet
Martin Adámek, klarinet
Veronika Vitázková, flauta, pikola
Fabian Franco Ramirez, flauta
Robert Kolář, trúbka
Lenka Novosedlíková, marimba
Michal Matejka, elektrická gitara
Jakub Pišek, programovanie, video
Petra Fornayová, choreografia, tanec
Daniel Raček, Radoslav Piovarči, Soňa Ferienčíková, Jana Tereková, Barbora Janáková, tanec
Roman Laščiak, majster zvuku

    2017

  • Oct 31

    New York  /  USA

  • Oct 23

    Praha  /  CZ

  • Sep 24

    Košice

  • Sep 23

    Bardejov

  • Sep 21

    Viedeň  /  AT

  • 2016

  • Nov 20

    Bratislava

  • Oct 26

    Banská Bystrica

  • Oct 25

    Rimavská Sobota

  • Oct 24

    Praha  /  CZ

  • Oct 13

    Nitra

  • Jul 2

    Gliwice  /  PL

  • Jun 29

    Toloľčany

  • 2015

  • Oct 19

    Bratislava

  • Oct 1

    Piešťany

  • Sep 30

    Bratislava

  • Sep 29

    Nové Zámky

  • Sep 27

    Ružomberok

  • Sep 25

    Žilina

  • Sep 24

    Dolný Kubín

  • Jul 4

    Košice

  • Jul 2

    Poprad